Reprezentatívne zariadenie v Tatranskej Javorine bolo navrhnuté na mimoriadne pracovné stretnutia najvyšších straníckych a vládnych predstaviteľov socialistických štátov. Objekt mal pre ich rokovania poskytovať zodpovedajúci komfort a technický štandard vrátane priameho telefonického spojenia s najvyššími orgánmi jednotlivých krajín. Druhotnou funkciou zariadenia bol oddych a rekreácia v centre niekdajšieho poľovníckeho revíru grófa Christiana Krafta von Hohenlohe.
Výsledná realizácia predstavuje v kontexte už beztak experimentálneho horského prostredia koncepčne mimoriadne sebavedomé dielo. Autori stavbu formovali ako dvojicu monumentálnych oblúkov, ktoré sú navzájom prepojené vertikálnymi komunikačnými jadrami. Pri riešení dispozície sa sústredili na orientáciu všetkých izieb na juhozápad, smerom k hrebeňu Belianskych Tatier. Motív kruhu sa v architektúre objektu uplatňuje opakovane a v rôznych podobách – kruhové sú jadrá schodísk a výťahov, polkruhové sú terasy a balkóny izieb, terénne úpravy ale aj prvy interiéru. Oblúkový tvar strechy sa uplatňuje aj na dvoch detašovaných apartmánoch. Na fasáde sa dodnes zachovala pôvodná kombinácia hnedých hliníkových lamiel, tmavého skla a červenohnedého keramického obkladu. Konštrukčne bol objekt riešený s využitím bezprievlakových krabicových stropov Velox, vďaka čomu dispozíciu nezaťažujú nosné stĺpy.
V interiéri sa výrazne prejavuje snaha o spojenie reprezentatívnosti, honosnosti a prvkov ľudovej tradície. Najlepšie ju ilustruje Slovenská izba s polkruhovým sedením okolo kozuba, ale aj slávny Červený salónik s ornamentálnym červeným obkladom a krištáľovými lustrami. Ďalšími spoločenskými priestormi sú Modrý salónik a zvukotesná kinosála. Súčasťou výtvarného riešenia interiéru a exteriéru sú viaceré umelecké diela, napríklad rezbársky reliéf obopínajúci okrúhle jadro s výťahmi, kamenný figurálny reliéf na stene recepcie či plastika v exteriéri.
Architekti Štefan Durkovič a Julián Hauskrecht získali za toto dielo v roku 1977 Cenu Zväzu slovenských architektov. Na objekte je však mimoriadne čitateľný najmä rukopis Štefana Svetka, ktorého spoluautorstvo bolo počas realizácie z politických dôvodov zastierané. Meno Štefana Svetka, vedúcej osobnosti bývalých Združených projektových ateliérov ZSA, preto figuruje iba na úvodných štúdiách.
Hotel až do roku 1993 slúžil výhradne štátnym predstaviteľom. Objekt bol utajovaný, strážený armádou a neprístupný verejnosti. Architekt Lumír Lýsek túto skutočnosť neskôr komentoval slovami: „Systém, ktorý vyžadoval od každého vyjadrenie takmer povinnej hrdosti nad dosiahnutými, často priemernými budovateľskými výsledkami, nepopierateľné špičkové dielo slovenskej architektúry pred našou verejnosťou a pred svetom v podstate zatajil.“ Plné uznanie kvalít stavby a jej spätné zaradenie medzi kánonické diela slovenskej povojnovej architektúry však predbehla rekonštrukcia zariadenia na komerčný hotel v roku 2003. Kapacita hotela bola navýšená rozdelením pôvodne priestranných apartmánov, priestor recepcie bol rozšírený presklenou prístavbou a interiér prešiel viacerými úpravami.
autor textu: Monika Bočková
Literatúra:
HAUSKRECHT, Julián - LÝSEK, Lumír: Javorina, bývalé účelové zariadenie ÚV KSČ vo Vysokých Tatrách. Projekt 33, 1991, č. 3, s. 4 - 9.
