Komplex bývalých veľtržných pavilónov sa líniovo rozkladá pozdĺž frekventovanej cestnej trasy rovnobežnej s brehom Dunaja. Pomerne stiesnené priestory medzi nábrežím a pätou svahu si vynútili výraznú linearitu, pri ktorej sa stráca mohutnosť budov s dvoma veľkými sálami a jednou športovou halou. V objektoch bol neskôr umiestnený tzv. Park kultúry a oddychu a konali sa tu veľké výstavy a veľtrhy. Ani architektonickými prostriedkami sa nepodarilo vytvoriť členitejší a tvarovo zapamätateľnejší celok. Neskôr (1975) sa pristavaním oceľových pavilónov (architekt Ferdinand Milučký) tesne k dunajskej fasáde ešte viac zotrela osobitá tvár pôvodného komplexu. Koncom storočia sa začalo uvažovať o radikálnej prestavbe celého komplexu.
Literatúra:
GROSS, Kamil: Projekt úpravy nového dunajského nábrežia v Bratislave. Slovenský staviteľ 10, 1940, s. 5 – 6 a 9 – 11.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s., tu s. 402.