Vodojem stojí na periférii mesta uprostred uzavretého rozsiahleho pozemku, ktorý je upravený do podoby sadu. Svojou výškou 50 m tvorí jednu z dominánt mesta. Šesť železobetónových nosných stĺpov zviazaných skružami nesie plný valec vodnej nádrže. Valec uprostred stĺpov ukrýva technické schodisko a vodovodné potrubia. V plášti valca sú pomerne drobné obdĺžnikové okná. Podobný motív sa opakuje aj v hornej časti nádrže, kde okná osvetľujú okružnú chodbu. Vežička na vrchole – lucerna slúži na vetranie a osvetlenie. Hornú časť vodojemu sprístupňujú technické rebríky. Skulpturálna impozantnosť tohto technického diela spočíva najmä v kontraste plnej hmoty nádrže a odľahčenej zostavy nosnej časti. Architekt však dokázal sebaisto formovať aj tie časti konštrukcie, ktorým sa zvykne pripisovať výlučne konštrukčná funkcia.
Literatúra:
HAVELKA, Karol: Projekt železobetónového vežového vodojemu mesta Trnavy. Technik 3, 1942 – 1943, 9 – 10, s. 144 – 147.
KUBIČKOVÁ, Klára: Vodojem. Architektúra & urbanizmus 29, 1995, 1 – 2, s. 148 – 151.
KUSÝ, Martin: Emil Belluš. Bratislava, Pallas 1984. 142 s., tu s. 59, 70.
Architekt Emil Belluš. Regionálna moderna. Katalóg výstavy. Ed. Matúš Dulla. Bratislava, SAS 1992.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s., tu s. 161, 162, 405.
