Register modernej architektúry oA HÚ SAV

Práce historikov a kritikov architektúry formulujú kľúčové argumenty pre pamiatkarov a štátne autority pri rozhodovaní čo je a čo nie je hodné zapísať do zoznamu Národných kultúrnych pamiatok. Možno však pracovať s dobovými textami historikov a teoretikov architektúry ako s matematickou úlohu, po ktorej spočítaní nám vyjde výsledok či ide o pamiatku alebo bezcenný brak? Je možné rozumieť minulým interpretáciám architektonických diel bez poznania spoločenskej situácie, či prevládajúcich estetických preferencií? Nie je nakoniec rozhodnutie o pamiatkovej ochrane predovšetkým výsledkom prijímania kvalít minulých historických vrstiev podľa súdobého umeleckého chcenia?

Ešte na začiatku minulého storočia sa v umenovede a pamiatkovej starostlivosti viedli diskusie, či možno považovať barok a umenie neskorej rímskej ríše za úpadkové, a teda nehodné ochrany. Dnes by sme sa už nestotožnili s tvrdením „reštaurátorov“ bratislavského Dómu sv. Martina, že barokový oltár od Rafalea Donnera je pokleslým barokovým dielom, ktoré treba zbúrať aj preto, že nespĺňa predstavu o štýlovo čistom gotickom dóme. Na druhej strane však bez problémov akceptujeme búranie celých komplexov stavieb z obdobia neskorej moderny, lebo aktuálne nespĺňajú naše predstavy o kompaktnom postmodernom meste, alebo len nevyhovujú maximálnemu ekonomickému využitiu územia, na ktorom stoja. Texty postmodernej kritiky a antikomunistické morálne generalizovanie minulých dekád sú dnes využívané ako potvrdenie nekvality. Tvoria naratív, ktorý nás v pamiatkovej starostlivosti, ale aj všeobecne vo vnímaní umenia vracajú do minulosti, k bezprecedentným omylom, keď boli umenie a architektúra celých období odmietané a ničené ako bezcenné, či priam škodlivé.

Príkladom takéhoto prístupu môžu byť aj aktuálne texty developera Immocap, ktorý sa usiluje dehonestovať a delegitimizovať diskusiu o pamiatkovej hodnote bývalého Domu odborov, techniky a kultúry Istropolis. Jednou z dôležitých argumentačných línií pri tom tvoria vybrané state z dobových textov kritikov a historikov architektúry.

Ako sa teda písalo o Istropolise? A kedy začal byť chápaný ako pamätihodné dielo? Už pred samotným finálnym dokončením Domu odborov, techniky a kultúry sa stavba dostala do prvej prierezovej publikácie o povojnovej architektúre od jedného zo zakladateľov slovenskej historiografie architektúry Martina Kusého st. Výšková budova Domu odborov mu slúžila ako ilustrácia kvalitnej súdobej architektúry pre administratívu.^[1] K samotnému komplexu sa obšírnejšie nevyjadroval, keďže v čase vydania knihy bol ešte vo výstavbe. Zaradil ho medzi najvýznamnejšie kultúrne stavby, ako dostavbu SNG v Bratislave alebo Knižnicu Matice slovenskej v Martine, pričom kriticky dodal, že „Spoločným znakom týchto kultúrnych ustanovizní je ich neúnosne dlhá realizácia... ...do povedomia sa tak dostávajú celkove už staré koncepty.“^[2] Skutočnosť, že kvôli dlhej realizácii bolo treba upravovať aj samotný koncept diela bol dobovými kritikmi pociťovaný ako najpálčivejší.

Svedčí o tom nakoniec aj rozsiahly text publikovaný v časopise Projekt pri príležitosti dokončenia výstavby v roku 1981. Okrem vyjadrení autorov a investora tvorí ťažiskovú časť príspevku text od Štefana Lukačoviča, jedeného z výrazných osobností Slovenskej architektúry. Ten sa podobne ako autori diela v úvode venoval problematickej urbanistickej konfigurácii, ktorá vznikla nekoordinovaným plánovaním územia. V jadre textu dopĺňa, že sa k finálnemu výsledku ozývajú rozličné hodnotenia, sám však vysoko ocenil zladenie výtvarného ako aj technického a konštrukčného riešenia objektu, „ktoré sa zlievajú do syntézy dokonalého architektonického diela“.^[3]

Pozitívne hodnotenie diela nakoniec potvrdili aj oficiálne, keď bola v roku 1982 Domu odborov, techniky a kultúry udelená cena Ministerstva výstavby a techniky SSR za najlepšiu stavbu.

Lukačovič pri spomenutí rozličných hodnotení vo svojej recenzii akiste narážal na ožívajúcu postmodernú kritiku mladšej generácie teoretikov a architektov. Tento pohľad zrkadlí predovšetkým publikácia Tibora Zalčíka a Matúša Dullu Slovenská architektúra 1976 – 1980 vydaná v roku 1982. Na naše prostredie nevšedná publikácia priniesla otvorenú kritiku neskoro moderných koncepcií, prevládajúcich v dobovej tvorbe na Slovensku. V publikácii sa nezaoberali architektúrou vlastného komplexu Domu odborov, techniky a kultúry, ale opäť urbanistickým riešením celého územia, ktoré „pôsobí neuceleným a náhodným dojmom“ ^[4] pričom kriticky vnímali veľkosť voľných verejných plôch, pretože „narúšajú ucelenosť mestského priestoru“. Solitérne objekty umiestnené vo verejnom priestore boli v rozpore s dobovou predstavou kompaktného postmoderného mesta, ktorá stále silnejšie rezonovala aj za železnou oponou.

Po nežnej revolúcii sa Dom odborov, techniky a kultúry, premenovaný na Istroplis, nedostával do zásadných odborných diskusií. Opätovne bol spomenutý až v roku 2002 v doteraz najrozsiahlejšej monografii o modernej slovenskej architektúre - Architektúra na Slovensku v 20. storočí. Teoretici Matúš Dulla a Henrieta Moravčíková zaradili Istropolis do príbehu architektúry minulého storočia ako jeden z príkladov „značne oneskorenej moderny“, záverečnej fázy modernistických prístupov k tvorbe architektúry. Budove Istropolisu venujú relatívne rozsiahly priestor ako prepájajúcemu dielu významnej autorskej trojice Konček, Skoček, Titl, prezývanej Lordi. Na dlhom vývoji konceptu tohto komplexu ilustrovali premenu ich štýlu od subtílnosti a ľahkosti v 60. rokoch 20. storočia po neskoršie oťažievanie a schematizmus lapidárnych foriem.^[5] Svoje kritické postoje však nakoniec state zmiernili a zdôvodnili ich únavou z veľkých konceptov, a celú stať uzavreli predpokladom budúceho prehodnotenia kvalít Istroplisu, ako aj ďalších podobných architektúr, ktoré budú „musieť počkať na svoje objektívnejšie hodnotenie, ktoré oddelí jej vnútorné hodnoty od toho, čo bolo zlomené dobovými deformáciami“.^[6]

K prehodnoteniu kvalít Istropolisu nakoniec prišlo relatívne rýchlo. Domácich odborníkov v tom podporili aj ich zahraniční kolegovia pri odhaľovaní architektúry za železnou oponou. Tá v mnohom pôsobila výnimočne a unikátne nie len jej vlastným tvaroslovím, ale aj rozsahom verejnej a spoločenskej funkcie. Najvýraznejšie pri tom zarezonovala zahraničná publikácia vydaná v prestížnom svetovom vydavateľstve Springer nazvaná Eastmodern. V roku 2007 kolektív vedený rakúskou fotografkou Hertou Hurnaus a teoretikmi Maikom Novotným a Benjaminom Konrad vytvoril knihu fotografií najšpičkovejších diel slovenskej povojnovej moderny, doplnenú o texty zahraničných a domácich teoretikov a rozhovorov s vybranými architektmi. Do výberu 18 stavieb bol zaradený aj Istropolis.

V tom istom roku zároveň vyšiel sprievodca po modernej architektúre Slovenska od Matúša Dullu Slovenská architektúra od Jurkoviča po dnešok, kde Istropolis opäť figuruje.

V roku 2008 prišlo následne aj k samotnému zdôrazneniu pamiatkových hodnôt Istropolisu. Komplex bol totiž zaradený do zoznamu pamätihodností mestskej časti Bratislava - Nové Mesto.^[7]

O rok neskôr vznikla prvá verejná online databáza Register modernej architektúry, ktorá reprezentuje výsledok skúmania architektúry 20. storočia na Oddelení architektúry SAV. Medzi 362 najvýznamnejších objektov modernizmu 20. storočia sa dostal aj Istropolis.^[8] Na prelome prvého desaťročia 21. storočia sa Istropolis dostal do výberu najlepších stredoeurópskych divadelných stavieb Theatre Architecture in Central Europe,^[9] ako aj do svetového zoznamu modernej architektúry Docomomo Virtual Exhibition.^[10]

V tom istom období bola pozornosť architektky a teoretičky architektúry Kataríny Andrášiovej venovaná práci architektov Ferdinanda Končeka, Iľju Skočka a Ľubomíra Titla. Z jej výskumov vznikli výstavy a publikácie o prácach “KST”^[11] kde je výrazne zastúpené aj jedno z ich ťažiskových diel Istropolis. Tieto výskumy boli jedným z podnetov k tomu, že trojica architektov dostala v roku 2016 Cenu Emila Belluša, najprestížnejšie domáce ocenenie za celoživotnú tvorbu.

Katarína Andrášiová vo svojich publikáciách obsiahlejšie definovala hodnoty komplexu. Popísala jeho architektonické, výtvarné a technické kvality, ako aj históriu vývoja komplexu, a opäť poukázala na „celostný prístup architektov pri stvárnení Domu odborov, techniky a kultúry, ako do najmenších detailov prepracované umelecké dielo“.^[12]

To, že sa dnes diskutuje o vyhlásení Istropolisu za Národnú kultúrnu pamiatku, práce výskumníčok a výskumníkov architektúry 20. storočia predznamenávali. Plány developera zbúrať tento objekt tak len prirodzene akcelerovali procesy a diskusie o pamiatkových hodnotách. Katarína Andrášiová v monografii o tvorivej trojke „KST“ priamo píše o pamiatkovom potenciáli Istropolisu a všeobecnejšie povojnovej moderny, pričom zdôrazňuje, že musíme „novo definovať význam, ktorý pre nás tieto diela majú a podľa toho s nimi zaobchádzať. V prípade Domu odborov je to ľahko možné, lebo spoločenské uplatnenie dodnes umožňuje jeho komponovanie ako náročného kongresového centra.“^[13]