Register modernej architektúry oA HÚ SAV

Bratislavský Dom odborov resp. Dom ROH bol stavbou s dlhou históriou už pred svojím dokončením. Plány na jeho výstavbu sa začali realizovať v roku 1955, o dvadsať rokov neskôr došlo k zásadnejším úpravám jeho pôvodného architektonického návrhu a v roku 1981 bol s veľkou slávou odovzdaný do užívania ako kultúrne centrum a zároveň zjazdový (kongresový) palác. Jeho architekti Ferdinand Konček, Iľja Skoček a Ľubomír Titl stavbu postupne v priebehu rokov tvarovali a premieňali podľa požiadaviek vtedajšieho investora.^[1] Výsledná architektúra predstavovala masívne zoskupenie rôznych výškových i vertikálnych hmôt vo vlastnom urbanisticky riešenom prostredí, ktorého ťažké súvislé plochy narúšali rôzne výtvarné detaily. Funkčne riešené priestory niekoľkých sál boli najmä v priestore foyer doplnené výraznými architektonickými a výtvarnými prvkami, ktoré dodnes vzbudzujú obdiv a priťahujú pozornosť.

Novootvorená stavba sa v roku 1981 stala veľkou témou aj pre jedno z vydaní časopisu Projekt,^[2] ktorého textovú časť doplnila rozsiahla fotografická séria od už vtedy známeho fotografa architektúry Ľuba Stacha (1953). Stacho sa prvý raz ako fotograf architektúry zviditeľnil fotografiami bratislavskej neskoromodernej architektúry pri študentskej súťaži v roku 1976 spolu s Tiborom Škandíkom. Odvtedy sa fotografia architektúry pre oboch stala súčasťou ich práce. Stacho od roku 1978 pôsobil priamo ako fotograf Zväzu slovenských architektov v Bratislave.^[3] Vo fotografickej sérii pre časopis Projekt zachytil Stacho stavbu Domu odborov krátko po otvorení, teda v úplne pôvodnom, práve dokončenom stave. V zmysle komplexného prístupu postupoval pri jeho fotografovaní od veľkých celkov k čiastkovým pohľadom na výtvarné detaily či vizuálne štruktúry. Jednotlivé exteriérové snímky predstavujú jednak zachytenie celkovej hmoty a rozmiestnenie objemov zložitej stavby, zároveň pohľady na jednotlivé časti fasád ako akési zastavenia obrazových momentov, aké sa vynárajú pred chodcom idúcim okolo jednotlivých častí tohto mestského bloku. Snímky interiérov sál sa primárne snažia na jeden pohľad obsiahnuť celý priestor, zároveň v niektorých prípadoch využívajú dané línie priestoru alebo nástennej výtvarnej výzdoby ako nosné prvky výsledného abstraktne pôsobiaceho obrazu. Ešte výraznejší je tento dojem pri záberoch z foyer s výraznými štruktúrami oblých a kruhovitý tvarov stropu a sedačiek, kontrastujúcich s výraznými vertikálnymi stĺpmi architektúry alebo s diagonálami hlavných schodov. Intenzívne zapojené je do obrazov i svetlo, rinúce sa do priestoru v pravidelnom rytme bočných okien či prichádzajúce do prítmia priestoru v silnom prúde zhora cez svetlíky, podnecujúc tak zodvihnúť zrak a chvíľu obdivovať ich výtvarné riešenie. Snímky boli prvotne publikované iba ako čiernobiele, v archíve autora sú však zachované ako farebné, čo nám dáva možnosť urobiť si predstavu aj o pôvodnom farebnom riešení vnútorného priestoru Domu odborov.

Stavba Domu odborov slúžila svojmu pôvodne navrhnutému účelu nepretržite až do konca 80. rokov 20. storočia a aj neskôr bola jej funkcia primárne kultúrna. V priebehu 90. rokov bol zmenený aj oficiálny názov – Dom odborov či Dom ROH nahradil nový Istropolis, odkazujúci na historické pomenovanie Bratislavy ako mesta. Jednou z prínosných zmien v rozsiahlom komplexe koncom 80. rokov bolo vytvorenie Divadla Teatro v jednej z používaných sál. Autormi novej vloženej, pohyblivej, premenlivej architektonicko-divadelnej konštrukcie boli architekti Imro Vaško, Josef Ondriaš a Juraj Závodný, považovaní už vtedy za pomerne provokatívnych autorov. Realizácia tohto priestorového konceptu sa dnes považuje za určitý zlom v uvažovaní o divadelnej architektúre, hoci, žiaľ, neprežila viac ako jeden a pol dekády, pretože už v roku 2004 bola odstránená.^[4] Každopádne toto obdobie premeny socialistického zjazdového paláca na viacúčelový kultúrny priestor schopný poňať aj malé dynamické divadelné formy bol pre nás zdokumentovaný aspoň v sérii fotografií známeho a dlhoročného fotografa architektúry Rajmunda Müllera (1929 – 2006).^[5] Ten zrejme fotografie vytvoril sčasti ako dokumentáciu pre samotných architektov a sčasti pre publikovanie v rôznych časopisoch, s ktorými dlhodobo spolupracoval. Vo svojich snímkach na jednej strane zachytil viacero pohľadov na exteriér stavby ešte v jeho pôvodnej architektonicky a vizuálne čistej podobe a ako určitý historický artefakt aj detail plastického kovového monumentálneho loga ROH so symbolicky pozdvihnutou rukou nad jedným zo vstupov; na strane druhej interiérové premeny menších sál komplexu s novými vloženými kovovými štruktúrami či s množstvom stoličiek. Silno pôsobivé výtvarné riešenie interiéru foyer alebo aj dynamicky tvarovaných stropných podhľadov jednotlivých sál prestálo aj obdobie 90. rokov v podstate bezo zmeny, čo aj Rajmundovi Müllerovi umožnilo nájsť si vlastné svetelno-tvarové abstraktné vzorce či atraktívne priehľady priestorom, v ktorých sa opakovane vyskytli kontrasty pevných rovných línií a kruhových či oválnych hmôt mobiliára a stropných svetlíkov.

V priebehu 90. rokov a neskôr najmä po roku 2000 veľkoleposť mnohých stavieb socializmu narazila na problém ich ekonomickej udržateľnosti a prevádzkovej starostlivosti. Aj bývalý Dom odborov postihol tento problém, ktorý sa jeho správcovia či majitelia snažili riešiť typickým rozdrobením jeho priestorov a prenájmom na rôzne, nielen kultúrne účely, čo so sebou časom prinieslo i viditeľný vizuálny reklamný smog. Problém nejasnej perspektívy takýchto stavieb rozosiatych po celom Slovensku si uvedomovali aj rôzni odborníci v oblasti architektúry, ktorý začali v posledných rokoch rôznymi aktivitami upozorňovať na historické i architektonické hodnoty týchto stavieb a zároveň diskutovať o možnostiach ich reintegrácie ako kultúrnych centier do života mesta.

Pred rokom 2007 slovenská „východoeurópska“ architektúra 2. polovice 20. storočia zaujala aj viedenskú fotografku architektúry Herthu Hurnaus (1964),^[6] ktorá sa jej spolu s ďalšími kolegami venovala v rámci projektu Eastmodern. A hoci sa ich pozornosť primárne obracala na významné stavby architektúry 60. a 70. rokov, pre svoje dlhé obdobie vzniku sem bol zaradený i Dom odborov v Bratislave dokončený v roku 1981. Ako to sami architekti v úvode neskôr vydanej publikácie priznali, stavby, vrátane ich interiérov, sa im javili ako časové kapsule, ako zachované vesmírne lode, ktoré však medzitým opustila ich posádka a ich budúcnosťou bola buď demolácia alebo radikálna prestavba podľa aktuálnych potrieb trhu.^[7] Monumentálnosť ako typická vlastnosť mnohých týchto stavieb je v rámci publikácie veľmi viditeľná najmä v sérii venovanej Domu odborov, kde pochopenie mierky vyprázdneného a tichého foyer napomáhajú zámerne umiestnené solitérne figúry. Nosným konceptom fotografií boli opäť vizuálne efektné priehľady priestorom a vzájomný kontrast tvarov, štruktúr a svetelných pomerov, ktoré priestor svojím výtvarným spracovaním poskytol. Fotografie zároveň po prvý raz širšej, nielen slovenskej verejnosti ukázali aj farebné vzťahy priestoru, dodnes zachované v pôvodnom rozvrhu.

Síce až o dekádu neskôr, ale aj na Slovensku sa začalo aktívnejšie diskutovať o probléme budúcnosti veľkých stavieb socializmu a začali sa podnikať aktivity na propagáciu ich architektonických hodnôt a podnietenie diskusií o ich budúcnosti. Súčasťou týchto iniciatív bola snaha na domácej pôde fotograficky zmapovať aktuálny stav týchto stavieb, medzi ktoré patril i bývalý Dom odborov v Bratislave. Jednou z oslovených bola i fotografka Olja Triaška Stefanović (1978),^[8] dnes vedúca Katedry fotografie a nových médií VŠVU, ktorá v rôznych cykloch dlhodobo mapuje bratislavskú architektúru a urbanizmus. Bývalý Dom odborov fotografovala v roku 2017 na žiadosť združenia Archtung pod Fakultou architektúry STU v Bratislave pre projekt Ikony,^[9] ktorý si dal za cieľ zmapovať práce vybraných architektov; zároveň v tom istom čase pre dvojznačne nazvaný výstavný projekt Ikonické ruiny riešený od roku 2017 Katedrou architektúry VŠVU, zameraný na problém transformácie a znovunájdenia funkcie takýchto stavieb.^[10] Vo fotografiách Olje Triašky Stefanović je Dom odborov tiež stále priestorovo monumentálny, ale vo svojich interiéroch už viditeľne opustený a zanedbaný. Autorka okrem známych hlavných priestorov a stále efektných pohľadov zachytila viac podružné, zákulisné, dovtedy menej ukazované miesta, ktorých spoločným menovateľom je, že na nich viditeľne zastal čas i akýkoľvek záujem. Výpovedné k aktuálnemu stavu stavby sú najmä drobné kazy, nedostatky, zanedbania, nečistoty či znaky opotrebenia, viditeľné pri bližšom pohľade na inak efektné a monumentálne scény, od ktorých mierky sme si však ale medzičasom už odvykli.

Dnes, keď je blízka budúcnosť Domu odborov nejasná a hrozia práve tie najhoršie scenáre, je dobré, že stavba môže prežiť aspoň virtuálne prostredníctvom fotografií z rôznych fáz jej života. Ale z dlhodobého hľadiska a s určitým odstupom by nám toto do budúcna asi nemalo stačiť.

text: Lucia Almášiová

autori fotografií: Ľubo Stacho (1-3), Rajmund Müller (4-6), Hertha Hurnaus (7-9), Olja Triaška Stefanović (9-12)