O potrebe výstavby novej nemocnice sa v Bratislave diskutovalo už od konca Rakúsko-Uhorskej monarchie. Prvý zámer jej realizácie stroskotal kvôli svetovej vojne, neskôr bola v roku 1934 vypísaná verejná architektonická súťaž v oblasti Lafranconi, na mieste dnešného areálu Prírodovedeckej fakulty. Po druhej svetovej vojne sa však v dôsledku obáv z lokality v blízkosti štátnych hraníc napokon rozhodlo o situovaní nemocnice na Kramároch. Toto územie “klinického mesta” bolo v roku 1949 v určené na sústredenejšiu výstavbu zdravotníckych zariadení.
Na základe výsledkov architektonickej súťaže bola následne v Stavoprojekte vytvorená projekčná skupina pod vedením architekta G. Paula a na projekte pracovali aj poprední slovenskí architekti Eugen Kramár a Štefan Lukačovič. Ani v 50. rokoch sa však nepodarilo pristúpiť realizácii stavby a na základe novej požiadavky s dôrazom na redukovaný lokalitný program a etapovitosť výstavby boli spracované dve nové štúdie. Víťazný autorský kolektív pod vedením Štefana Imricha prispôsobil architektonický koncept 3 etapám plánovanej výstavby. Prvá zahŕňala monoblok s kapacitou 650 postelí, polikliniku, hospodársky komplement a inžinierske siete. Druhú tvorili stavby detskej a infekčnej nemocnice a tretiu teoretické ústavy s kompletným vybavením. V silnom a výtvarne jednoduchom architektonickom koncepte sa autorom podarilo zohľadniť kritériá modernej liečby s ohľadom na prísnu diferenciáciu funkcií, priniesť vhodné urbanistické riešenie s aspektom na sťažené dopravné napojenie a svahovitosť terénu, ako aj ekonomické hľadisko stavby.
Dominantu nemocnice tvorí vysoký trojkrídlový monoblok pôdorysného tvaru Y, ktorý kompozične dopĺňa horizontálne komponovaná átriová hmota polikliniky o otvoreným priechodným parterom. Nemocničné izby sú orientované na juh, operačné sály na sever. Poliklinika má podobu nízkej hmoty. Na južnej strane sa k nej spojovacím kŕčkom pripája sedempodlažná budova detského oddelenia. Administratívna budova je vyčlenená z objektu a obsahuje aj centrálnu vrátnicu situovanú pri vstupe do nemocničného areálu. Konštrukčne je výškový monoblok železobetónový skelet s rovnými doskovými stropmi založený na module 3,30 x 6,00 m, poliklinika a ostatné objekty majú modul 6,60 x 6,00 m. V čase dokončenia bola nemocnica “Na Kramároch” vďaka svojmu architektonicko-priestorovému riečeniu najmodernejšou nemocnicou na Slovensku. Pod jej súčasný zlý technický stav sa podpísala absencia údržby budovy, ako aj faktor rozdelenej projekcie.
autor textu: Laura Krišteková
Literatúra:
LUKAČOVIČ, Štefan: O problémoch a projekte mestskej fakultnej nemocnice v Bratislave. Projekt 1, 1959, č. 5, s. 68 – 70.
KRAMPL, Ernest: Mestská nemocnica na Kramároch. Projekt 10, 1968, 1/12, s. 229 – 240.
STRNADEL, Zdeněk. Občanské stavby: Československé a evropské nemocnice z druhé poloviny XX. století. Brno, Vysoké učení technické 1988. s. 24 - 26.
MÜLLER, Rajmund – RAJCHL, Jaroslav – VÍTEK, Jaroslav – ŠAVLÍK, Milan. Rozvoj zdravotníckej výstavby v Slovenskej socialistickej republike: 40 rokov zdravotníckej projekcie – 20 rokov Zdravoprojektu. Martin: Osveta 1988.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s.
MORAVČÍKOVÁ, Henrieta a kol.: Bratislava atlas sídlisk. Bratislava, Slovart 2011, 224 s.
