Milica Marcinková vyštudovala Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave a hneď po absolutóriu v roku 1959 začala pracovať v bratislavskom Stavoprojekte. Jej prvé úlohy boli z oblasti školstva. Základnú školu v Devíne (1961 – 1963) aj detský diagnostický ústav v Bratislave (1963 – 1967) charakterizovala drobná mierka, priestorová rozmanitosť a prepojenie interiérov s exteriérom, ktoré dokumentovalo Marcinkovej škandinávsku skúsenosť. Podobný prístup uplatnila Marcinková aj na návrhu základnej internátnej školy, s ktorým ešte v roku 1960 zvíťazila spolu s manželom Mariánom Marcinkom v celoštátnej súťaži. Návrhy Milice Marcinkovej predstavovali v tom čase podstatný príspevok k snahe o preformulovanie školy z konzervatívnej uzavretej inštitúcie na otvorenejší vzdelávací systém.<br />
<br />
<br />
<br />
Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov strávila Marcinková sedem rokov na pôde ministerstva, kde posudzovala architektonické návrhy budov pre školstvo a kultúru. V roku 1972, nastúpila do Projektového ústavu kultúry. Tam sa až do deväťdesiatych rokov 20. storočia venovala navrhovaniu kultúrnych zariadení a obnove historických pamiatok. Najvýznamnejším dielom z tohto obdobia je Dom kultúry v Bojniciach (1975 – 1981, spolupráca Eleonóra Sopková), za ktoré jej v roku 1981 udelili Cenu ZSA. O dva roky neskôr vystavovala práve toto dielo aj na svetovej výstave Interarch 1983 v bulharskej Sofii.
