Register of modern architecture oA HÚ SAV

„Odfotografovať, opísať a zbúrať“, výrok americkej historičky architektúry Carol Krinsky, ktorý výborne postihuje rezignovaný postoj znalcov modernej architektúry vo vzťahu k jej spoločenskému postaveniu, sme parafrázovali už mnohokrát. Dnes sa to opäť ponúka.

V apríli 2019 odstránili plastiku z nástupného priestoru bývalého Domu odborov v Bratislave. DOCOMOMO Slovensko vtedy vydalo vyhlásenie, v ktorom upozornilo na architektonické a kultúrno-spoločenské hodnoty budovy a varovalo pred jej zbúraním. Uplynulo niečo vyše roka a vtedajší precedens mal pokračovanie. V júli 2020 spoločnosť Immocap prvý krát predstavila projekt Nový Istropolis, ktorý má vyrásť na mieste dnešnej budovy Domu odborov. Od odstránenia plastiky práve ubehnú dva roky. Medzi časom zahájil developer nielen masívnu propagačnú kampaň svojho zámeru, ale aj kroky potrebné na jeho oficiálne schválenie orgánmi štátnej správy a príslušných samospráv. Prichádza teda fáza búrania?

Mohlo by sa zdať, že budova má už fotografovanie a opisovanie za sebou. Veď sa dostala do množstva domácich aj zahraničných publikácií, predstavili ju na mnohých výstavách a nakrútili o nej viacero filmov. Ten posledný zo série Ikony architektúry mal premiéru na jeseň 2020 v RTVS. Napriek tomu je zrejmé, že toto dielo naďalej fascinuje fotografov a zďaleka o ňom ešte nebolo napísané všetko. Dokonca je stále aj objektom záujmu projektantov, ktorí sú presvedčení, že ho dokážu adaptovať na súčasné potreby. Veríme, že k jeho zbúraniu nakoniec nedôjde. Stále je tu však priestor na otázku, čo vedie dnešnú spoločnosť k takej rezignácii a prečo sa príbeh fotografovania, opisovania a búrania stále opakuje?

Zbaviť sa minulosti

Bratislava bola už na začiatku minulého storočia známa ako mesto, kde „často zbúrajú celé ulice a štvrte a postavia nové a kde je takmer v každej ulici novostavba“. Tento budovateľský hlboko modernistický zápal je zakorenený v mentalite bratislavských prisťahovalcov, ktorí toto mesto opakovane kolonizovali a prerábali na svoj obraz. Či už to boli Česi po 1918, Slováci po roku 1939 alebo ďalšie veľké vlny slovenských prisťahovalcov po druhej svetovej vojne. Boli medzi nimi aj tí, ktorí v šesťdesiatych rokoch minulého storočia tvorili predstavu Bratislavy, ako moderného veľkomesta. Túto predstava charakterizovala podobná dynamika rastu, akej mesto čelí aj v súčasnosti. Predstavu o veľkom centre Slovenska sprevádzal najväčší nárast počtu obyvateľov v dejinách mesta. Podľa výskumov humánnych geografov neopakovateľný. Táto predstava zahŕňala budovanie sídlisk, v ktorých stále býva väčšina Bratislavčanov, plánovanie dopravnej infraštruktúry, vďaka ktorej mesto dones dopravne neskolabovalo, výstavbu siete zdravotníckych zariadení, ktoré sú dodnes ťažiskom poskytovania zdravotnej starostlivosti na mestskej i celoštátnej úrovni, škôl, ktoré tvoria základ stavebného fondu súčasných vzdelávacích inštitúcií všetkých stupňov či športových a kultúrnych stavieb, ktoré sú dodnes prakticky jediné funkčné verejné zariadenia pre kultúru a šport. Tie dva posledné zmienené typologické druhy sú však už pár rokov ohrozené. Veľké športové areály nahradili komerčné plochy. Miesto hokejového štadióna máme arénu s hotelom, miesto futbalového štadiónu Slovan máme národný futbalový štadión s kanceláriami a bytmi. Štadión Artmedie Petržalka zbúrali rovno bez náhrady, rovnako ako kúpele Centrál. Štadión Inter Bratislava v tichosti čaká, kedy ho postihne podobný osud. Rovnako sú na rane aj kultúrne stánky. Zmizlo PKO, mal zmiznúť Mičurinec, ktorý sa ako zázrakom podarilo zachrániť. Z architektonického hľadiska ide pritom paradoxne o najucelenejší príklad socialistického realizmu, a teda priameho priemetu komunistickej ideológie do architektúry, na území mesta.

V Bratislave si na kontinuitu nepotrpíme. Ľahkovážne v očakávaní lepších čias zahadzujme dedičstvo po predchádzajúcich generáciách stále dúfajúc, že to čo vybuduje tá naša generácia bude lepšie. Správame sa pritom ako adolescenti presvedčení, že nemôže byť nič horšie, ako hodnoty rodičov. Tak pristupujeme aj k architektonickému dedičstvu minulého storočia. Snažíme sa ho vymazať z povrchu zemského aj z našich spomienok. Na mieste autentickej industriálnej štvrte v bezprostrednom centre mesta, ktorá mohla byť jedinečným lákadlom pre domácich aj turistov, staviame generický pseudomanhattan, aký nájdeme v každom veľkom meste. Areál PKO, ktorý budovali generácie od štyridsiatych rokov minulého storočia ako verejný mestský oddychový a kultúrny priestor, sa bezprecedentne sprivatizoval a premenil na “posh” zónu J&T. Most SNP, ktorý vo verejnej ankete skončil na prvom mieste ako slovenská stavba 20. storočia, okupuje privátny nájomca, čo určuje pravidlá využívania jeho hlavnej atrakcie a dokonca bezostyšne zasahuje do jeho pamiatkovo chránenej podstaty. Pred pár rokmi pán Široký zbúral polovicu národnej kultúrnej pamiatky na Bezručovej ulici, aby mohol premeniť kedysi verejnú budovu nemocnice na luxusné bývanie.... Plebejská vôľa skoncovať s minulým, popieranie a prepisovanie vlastnej minulosti, potreba začínať stále od znova. Všetko to vypovedá o nedospelosti našej spoločnosti.

Teraz prišiel na rad bývalý Dom odborov. Opäť nešťastne predaný a z verejnej inštitúcie premenený na privátnu. Z kultúrnej nadstavby sa stala finančná základňa, komodita, pozemok v centre mesta. Súčasný vlastník, ktorý chce budovu zbúrať, argumentuje jej komunistickou reputáciou, zlým technickým stavom či nedostatočnou kapacitou. Prezentuje sugestívne obrázky a videá, ktoré podsúvajú verejnosti predstavu, že budovu využívali len komunisti na svoje zhromaždenia, že je roky mŕtvym bodom na mape mesta, ktorý nedokáže naplniť požiadavky súčasných umelcov a ktorý konečne treba nahradiť modernou živou novostavbou.

Dom odborov, techniky a kultúry ako pamätihodnosť a pamiatka

Dom odborov, techniky a kultúry, lebo tak znie pôvodný názov tohto kultúrno-spoločenského komplexu, nebol miestom manifestácie komunistického režimu o nič viac, ako iné verejné stavby, rozhlas, televízia či budova národnej rady, v ktorej dnes poslanci zasadajú napriek tomu, že ju navrhli v období komunizmu pre poslancov jednej strany. Možno by nebolo zlé pripomenúť to množstvo kultúrnych podujatí, hudobných či dramatických predstavení, ktoré sa v priebehu takmer štyridsaťročnej prevádzky v budove Domu odborov uskutočnili. Možno by stálo za to spomenúť kultúrne inštitúcie, ktoré tam desaťročia sídlili, Radošinské naivné divadlo alebo divadlo Wüstenrot či celý rad záujmových krúžkov. Tým by sme sa dotkli najmä spomienkovej hodnoty komplexu. Sú tu však ďalšie nespochybniteľné hodnoty, ako je historická, umelecká a architektonická hodnota, ktoré napĺňajú pamiatkovú podstatu tohto diela. Komplex Domu odborov, techniky a kultúry je vynikajúcim príkladom typológie multifunkčných verejných stavieb charakteristických pre sociálny štát druhej polovice 20. storočia. Celková priestorová kompozícia harmonicky spája monumentálny brutalistický objem kultúrneho centra s civilným subtílnym krídlom domu techniky, solitérom domu detí a štíhlou vertikálou budovy správy. Materiálový základ komplexu tvorí mramorový obklad, ktorý determinuje výraz hlavnej spoločensko-kultúrnej časti. V ostatných častiach komplexu ho dopĺňa obklad zo sklenenej mozaiky. Pozoruhodné sú aj oceľobetónové slnolamy na južnej fasáde Domu techniky. Komplex disponuje radom mimoriadnych vnútorných priestorov počnúc reprezentačnými schodiskami a foyermi, sálami rôznych veľkostí a tvarov až po najväčšiu sálu s jedinečným akustickým podhľadom a veľkorysým javiskom. Vnútorné priestory aj vonkajšie verejné priestory dotvára rad vynikajúcich umeleckých diel od fontány, cez viacero plastík až po unikátnu vitráž. V budove sa dodnes nachádzajú časti pôvodných interiérov vrátane autorského mobiliáru. Nakoniec treba pripomenúť, že mimoriadni sú aj architekti a architektky, umelci a umelkyne, ktorí sa podieľali na návrhu tohto diela. Súbor týchto hodnôt tvorí ťažisko argumentu, ktorý viedol k tomu, že je komplex pamätihodnosťou mesta aj mestskej časti a že sa aktuálne Pamiatkový úrad SR zaoberá aj otázkou jeho vyhlásenia za národnú kultúrnu pamiatku.

Radšej obnovený alebo nový Istropolis?

Technický stav, v ktorom sa komplex nachádza a spôsob jeho aktuálneho využitia či nevyužitia, nie je dôsledkom stavebnej podstaty či priestorovej koncepcie pôvodnej budovy. Je produktom dlhodobého zanedbávania údržby a neadekvátneho funkčného využitia. Osvedčenej stratégie, ktorá sa uplatní vždy, keď sa ráta s likvidáciou nehnuteľnosti. Veď čo lepšie legitimizuje búranie ako chátrajúca nevyužitá stavba? V prípade Domu odborov však tento argument neobstojí. Robustný oceľobetónový skelet ani kvalitné kamenné obklady exteriérov a interiérov len tak ľahko nedegradujú. Aj bez údržby by ich ešte čakali desaťročia existencie.

Ako ospravedlnenie či náhradu za likvidáciu existujúcej budovy predkladá investor výstavbu nového kongresového centra a zachovanie kultúrnej funkcie v novostavbe. Používa sa pritom podobná taktika, ako pri búraní PKO, kde sa tiež investor zaviazal zachovať kultúrnu funkciu a nakoniec predstavil verejnosti smiešnu náhradu PKO v podobe drobného auditória. K jeho realizácii pritom dodnes neprišlo.

V súvislosti s výstavbou nového kongresové centra na Trnavskom mýte sa dokonca spomína aj finančná participácia štátu. Tu by bolo dobré byť ešte opatrnejším. Prečo by sa mali verejné zdroje míňať na investíciu, ktorú determinuje súkromný investor? S takým postupom predsa máme v Bratislave už pár problematických skúseností, naposledy pri výstavbe futbalového štadióna. Absencia verejných investícii v oblasti výstavby kultúrnych zariadení je pritom alarmujúca. Súčasne však chýba pasportizácia a zhodnotenie reálneho stavu existujúcej infraštruktúry, ktorá by mala byť nevyhnutným predpokladom akejkoľvek verejnej investície. Klimatická kríza nás pritom nabáda k tomu, aby sme investovali skôr do zveľaďovania jestvujúcich budov ako do novostavieb. Práve novostavby totiž predstavujú jednu z najväčších ekologických záťaží. Poctivé vyhodnotenie stavu kultúrno-spoločenskej infraštruktúry na území hlavného mesta by možno ukázalo, že najlepší potenciál pre nové kongresové centrum mesta má niektorý z existujúcich komplexov RTVS, areál televízie v Mlynskej doline alebo budova rozhlasu na Mýtnej. Obe nehnuteľnosti sú pritom v rukách štátu, a tak predstavujú ideálne objekty na investovanie verejných zdrojov.

Jasné posolstvo o tom, akú hodnotu a potenciál predstavuje to, čo už existuje, smerujú k verejnosti aj čerství držitelia Pritzkerovej ceny architekti Anne Lacaton a Jean-Philippe Vassal. Za kľúčové považujú „priblížiť sa k miestu s čerstvými očami, pozornosťou a precíznosťou... aby sme pochopili hodnoty a nedostatky a uvideli, ako môžeme zmeniť situáciu pri zachovaní všetkých pôvodných hodnôt“.

Vráťme sa ale k bývalému Domu odborov a priľahlým pozemkom. Je zrejmé, že tento komplex už nebude tým, čím býval. Vlastník má legitímne právo zhodnotiť svoju investíciu a pridať do územia to, na čom zarobí najviac – kancelárie a byty. Bývalý Dom odborov však stále môže ostať pripomienkou majstrovstva vtedajších architektov, statikov, konštruktérov, výtvarných umelcov či celého radu remeselníkov, čo sa zaslúžili o jeho podobu. Tento architektonický komplex si zaslúži dôstojnú prestavbu a nie vulgárne ikonoklastické búranie. Ešte stále je čas zabrániť ďalšej strate. Trnavské mýto sa môže stať príjemným mestským priestorom aj bez toho, aby sme stratili ďalšie významné architektonické dielo. Dom odborov zatiaľ nie je národnou kultúrnou pamiatkou, to umožňuje vlastníkovi použiť pri prestavbe oveľa invenčnejšie postupy. Môže sa inšpirovať napríklad obnovou a prestavbou Slovenskej národnej galérie. Renomovaný rotterdamský ateliér KCAP so skúsenosťami s podobnými prestavbami v Zürichu či Bruseli by nepochybne dokázal naprojektovať aj adaptáciu Domu odborov na kongresové centrum. Britská spoločnosť Charcoalblue, o ktorej sa investor zmieňuje ako o projektantoch nového kongresového centra, sa dokonca ťažiskovo venuje práve adaptáciám historických kultúrnych priestorov. A pokiaľ ide o spolufinancovanie z verejných zdrojov, práve zachovanie budovy Domu odborov by nepochybne bolo vážnym argumentom v jeho prospech. Koniec koncov, verejno-súkromné partnerstvá sú práve v oblasti revitalizácie kultúrneho dedičstva už niekoľko rokov medzinárodným trendom.

Na záver si dovoľme ešte jednu paralelu. V centre Londýna plánovali výstavbu nového Centra hudby. Londýnska radnica sa však nakoniec rozhodla impozantnú stavbu podľa návrhu amerického ateliéru Diller Scofidio & Renfro z roku 2017 nerealizovať. Vďaka tomu sa snáď podarí zachovať modernistickú budovu Múzea Londýna, ktorú mala stavba nahradiť. A nie len to, ušetrené prostriedky mieni radnica investovať do obnovy koncertnej sály v brutalistickom komplexe Barbican. Za zmienku stojí, že multifunkčný komplex Barbican s divadlom, kinom, knižnicou, obchodmi, kanceláriami a najmä bytmi, vznikol v rovnakom období ako bratislavský Dom odborov. Otvorili ho v roku 1982. Má všetky hodnoty aj neduhy stavieb z druhej polovice 20. storočia. Rovnako, ako Dom odborov, aj Barbican je však ikonickou stavbou mesta a nikoho by ani nenapadlo zbúrať ho. Aktuálne je v rukách verejno-súkromného partnerstva, ktoré dbá o jeho primerané využitie, údržbu a aktuálne aj o obnovu.

Zdá sa, že brutalistická architektonická forma, pôvod v druhej polovici minulého storočia, oceľobetónová konštrukcia, materiál obkladu ani funkcia nie sú nevyhnutne dôvodom na likvidáciu kultúrneho dedičstva. Že by len u nás ešte stále víťazila vidina rýchleho zisku nad kultúrou a identitou? Odfotografovať, opísať a zbúrať!

Henrieta Moravčíková

foto: Ľubo Stacho
produkcia: Monika Stacho