Základný priestorový koncept divadla tvorí centrálny priestor s osemuholníkovým pôdorysom, stupňovitou dlážkou a kruhovým arénovým usporiadaním sedenia pre 200 divákov. Systém mobilných sedadiel a praktikáblov umožňuje minimálne desať variantov úpravy usporiadania vzťahu javisko – hľadisko. Objem hlavnej sály je vložený do pravouhlej siete pôvodného oceľobetónového skeletu. Na prízemí ho obkolesujú obslužné priestory pre návštevníkov a na ostatných dvoch podlažiach divadelné zázemie. Pre štúdio je charakteristické, že jednotlivé prevádzky nie sú od seba dôsledne oddelené a svet divákov a hercov sa aj mimo hlavnej sály prelína. Variabilnosť priestoru, nízka kapacita, nečíslovanie sedadiel, ale aj spomínané prelínanie diváckych a hereckých zón dávalo štúdiu neopakovateľný ráz a predurčovalo ho na produkciu experimentálnych inscenácií.
Aj keď hlavné hodnoty Štúdia S spočívali vo variabilnosti divadelného priestoru, k jeho obľúbenosti medzi divadelníkmi prispel aj vysoký štandard technického vybavenia a výborná akustika, ktorú oceňovali najmä protagonisti hudobných žánrov. Štúdio S však bolo pozoruhodné aj z architektonického hľadiska. Do jeho riešenia sa premietli dobové štrukturalistické názory, ktoré sa prejavili v nehierarchizovanej organizácii a štruktúrovaní priestorov aj v textúre povrchov či zariaďovacích prvkov. V slovenskom prostredí tak prispeli k silnejúcej kritike modernizmu.
Literatúra:
LÝSEK, Lumír. Štúdio S v Bratislave. In Projekt, 1985, roč. 27, č. 7, s. 10 – 13, s.12.
Moravčíková Henrieta, Dlháňová Viera: Divadelná architektúra na Slovensku. Bratislava, Divadelný ústav 2011, s. 184-191.
