Unikátny projekt vlakovo – električkovej trate pochádzal ešte z roku 1898, kedy viedenský inžinier Jozef Traubner predložil návrh prepojiť bratislavskú a viedenskú sieť električiek s vlakovou elektrickou medzimestskou železnicou po pravom brehu Dunaja. Celý, takmer 70- kilometrový úsek tak pozostával z dvoch električkových častí na jednosmerný prúd, v Bratislave a vo Viedni, a z medzimestskej železničnej časti napájanej striedavým prúdom. Trať bola jednokoľajová, s rozchodom 1435 mm s výhybňami, čo viedlo k položeniu tretej koľajnice na mestskom električkovom úseku v dnešnej časti Starého mesta, kde bol rozchod len 1000 mm. V konečnej stanici Kopčany, na Uhorskej časti, bola vybudovaná staničná výpravná budova a depo, ktoré malo 4 koľaje pre deponovanie jednosmerných lokomotív a nákladných vozňov. Piata koľaj slúžila pre odstavenie obojsmerných železničných lokomotív. Zaujímavosťou boli osobné diaľkové vozne, ktorých osvetľovací a vykurovací systém vyhovoval všetkým trom napäťovým sústavám. Autorom ich interiéru bol architekt Otto Wagner, popredný člen spolku Viedenskej secesie. Depo v Kopčanoch postavila bratislavská pobočka firmy Pittel & Brausewetter, v ktorom je inštalovaný železobetónový nosič koľajníc, vytvárajúci kanál pre údržbu a čistenie. Jednoduchý objekt s rozmermi 44,5 x 23,3 m je zastrešený železobetónovou konštrukciou a presvetlený strešnými pásovými svetlíkmi. Depo okrem haly na údržbu lokomotív pozostáva aj z dielne s predĺženou prvou koľajou. Spojenie s Viedňou trvalo 21 rokov, do roku 1935.
Literatúra:
HALLON, Ľudovít: Firma Pittel a Brausewetter v dejinách Slovenska: priekopník betónového staviteľstva z Bratislavy. Bratislava, Typoset Print 2014.