Kancelársku a obytnú budovu navrhol architekt Weinwurm pravdepodobne ešte skôr, ako s Vécseiom založili spoločný ateliér. Aj preto sa na niektorých výkresoch z prevej polovice roku 1928 nachádza len jeho meno. Neskoršie výkresy sú už označené pečiatkou s menom oboch architektov a pri zverejnení hotového diela sú tiež uvedení obaja autori. Zaujímavá je aj skutočnosť, že stavebníkom budovy nebola priamo poisťovňa Phönix. Tá sa ako užívateľ stavby objavuje až na užívateľskom povolení z júna 1929. Budova je súčasťou súvislej radovej zástavby Grösslingovej ulice. Vyrastá na symetrickom pôdoryse, ktorého jadro tvorí vnútorné átrium. Prízemie aj mezanín objektu sú kompaktným pôdorysným útvarom prepojeným v hlavnej osi trojramenným schodiskom. Pôvodne boli obe podlažia vyhradené kancelárskym priestorom. Ďalšie tri podlažia majú pôdorys tvaru U, ktorý sa otvára smerom do ulice. Sú na nich umiestnené bytové priestory, prístupné dvojicou schodísk v zadnej časti budovy. Prvé dve podlažia s veľkorysými horizontálnymi okennými otvormi sú obložené travertínom. Architekt pravdepodobne práve na tejto budove po prvý raz použil patentované oceľové okná systému Kraus. Nemecký kritik architektúry Hans Josef Zechlin, ktorý o novostavbe poisťovne referoval v časopise Wasmuth´s Monatshefte, zdôrazňuje, že budova nadväzuje na "jasné striedme stavby architekta Fritza Weinwurma, ktoré už v časopise viac razy zverejnili". Vyzdvihuje "pokoj a jednoduchosť" budovy aj interiéru, ale spochybňuje vybratie stredného objemu stavby vo vyšších nadzemných podlažiach, keď doslova píše, že "travertínový sokel dobre nevie ako sa má správať, keď sa medzi tými dvoma silno zdvihnutými prvkami bez nejakého sprostredkovania stáva samostatnou časťou budovy".
Viedenská poisťovňa Phönix expandovala do okolitých krajín od roku 1925. V čase, keď užívala prevádzku v budove na Grösslingovej ulici mala už pobočky v 23 krajinách a patrila k najúspešnejším poisťovniam v Európe. Hospodárska kríza roku 1930 ju vážne poznačila a z problémov sa jej už nikdy nepodarilo dostať. Roku 1936 poisťovňa zbankrotovala s deficitom 250 miliónov šilingov. Už v čase, keď otvorila prevádzku v Bratislave pritom vraj vykazovala stratu 80 miliónov. Paradoxne aj pád poisťovne Phönix prispel k oslabeniu rakúskej vlády a prevzatiu moci Hitlerom.
Literatúra:
Zechlin, H. J.: Tschechoslowakische Baukunst. Wasmuths Monatshefte für Baukunst und Städtebau, 15, 1931, s. / p. 511 – 453
FOLTYN, Ladislav: Slovenská architektúra česká avantgarda 1918 – 1939. Bratislava, SAS 1993, 238 s., tu s. 85 a 87.
ŠLACHTA, Štefan: Fridrich Weinwurm – architekt Novej doby. Bratislava, SAS 1993, nestránkované, 71 s., tu s. 50.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s., tu s. 91, 92, 350.
MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Dva modely prijímania moderny v architektúre Slovenska: Fridrich Weinwurm a Christian Ludwig. Architektúra & urbanizmus 40, 2006, 3 – 4, s. 131 – 154.
