Dom odborov, techniky a kultúry bol výnimočne hodnotným reprezentantom slovenského architektonického monumentalizmu. Bol životným dielom trojice Ferdinand Konček, Iľja Skoček a Ľubomír Titl, kľúčových architektov povojnovej architektúry na Slovensku. Dom odborov, techniky a kultúry bol postavený na mieste niekdajšieho Centrálneho trhoviska v Bratislave. Napriek tomu, že architekti so svojim návrhom komplexu vyhrali architektonickú súťaž ešte v roku 1955, trvalo napokon 25 rokov, kým sa projekt s viacerými zmenami realizoval. Komplex bol budovaný po etapách. V roku 1968 bola postavená výšková administratívna budova, v roku 1971 Dom techniky, v roku 1974 Dom detí a mládeže a o rok neskôr hlavná spoločenská časť - Dom odborov.
Programovú náplň Domu odborov skoncentrovali architekti do jedného bloku s pôdorysom v tvare trojuholníka a hlavnou fasádou orientovanou do rušnej križovatky. Monumentálnosť zalamovaného priečelia podčiarkoval mramorový obklad s výrazným čiernym žilkovaním. Vonkajší verejný priestor pred Domom odborov bol formovaný ako vyvýšené kamenné plató dotvorené osvetľovacími stĺpmi od sochára Jozefa Vachálka a vlajkoslávou od architektov komplexu. Za priečelím sa rozprestieral veľkorysý dvojpodlažný foyer s pôsobivými oválnymi svetlíkmi nad vstupným schodiskom a stropným podhľadom z drevených valcov. Foyer slúžil ako nástup do strednej kongresovej sály, viacúčelovej sály a ďalších spoločenských priestorov. Z architektonického aj technologického hľadiska bola najvýnimočnejšia kongresová sála s kapacitou 1200 divákov. Jej strop tvoril akustický lamelový podhľad od umelca Jozefa Jankoviča. Integrálnou súčasťou Domu odborov bola tiež pôsobivá vitráž od op-artistu Milana Dobeša či portál výškovej budovy od Alexandra Viku. Interiér dopĺňal mobiliár z dielne popredných slovenských dizajnérov.
Napriek snahám odbornej a laickej verejnosti o zachovanie objektu bolo v januári 2022 spoločnosťou Immocap započaté búranie tohto najväčšieho kultúrno-spoločenského zariadenia na Slovensku. Dom odborov, techniky a kultúry, od roku 1990 známy ako Istropolis, pritom slúžil verejnosti sotva 40 rokov a bol v dobrej technickej kondícii.
Literatúra:
KUSÝ, Martin: Nad súťažnými návrhmi na výstavbu Domu odborov a techniky v Bratislave. Architektura ČSR 16, 1957, 3, s. 126 – 132.
KUSÝ, Martin: Dom odborov a techniky v Bratislave. Architektura ČSR 19, 1960, 10, s. 685 – 689.
KONČEK, Ferdinand – SKOČEK, Iľja – TITL, Ľubomír – LUKAČOVIČ, Štefan – HUNTIER, Jozef – KAHOUN, Karol: Komplex Domu odborov, techniky a kultúry v Bratislave ukončený novostavbou Domu Revolučného odborového hnutia. Projekt 23, 1981, 7, s. 4 – 21.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s.
Trade Union House. In: Eastmodern. Ed. Hertha Hurnaus, Benjamin Konrad, Maik Novotny. Wien, Springer Verlag 2007, s. 48 – 55.
MORAVČÍKOVÁ, Henrieta – DLHÁŇOVÁ, Viera: Istropolis, Bratislava. In: Beyond Everydayness. Theatre Architecture in Central Europe. Praha, Národné divadlo 2010, s. 531.
Konček, Skoček, Titl. Katalóg výstavy. Ed. Katarína Andrášiová, Nina Bartošová. Bratislava, STU 2013. 58 s.
MORAVČÍKOVÁ, Henrieta – SZALAY, Peter: The Trade Union House / Istropolis: The Birth and Liquidation of an Innovative Generator of Social Life, Culture, and Education, Architektúra & urbanizmus LV, 2021, č. 3–4, s. 123–145
MORAVČÍKOVÁ, Henrieta – SZALAY, Peter: Dom odborov – Istropolis, Čierne diery, Bratislava 2022
MORAVČÍKOVÁ, Henrieta - SZALAY, Peter. Domy kultúry na Slovensku: Vzostup a pád jedného typologického druhu. In Osvěta, kultura, zábava: kultúrní domy v Československu,Michaela Janečková, Irena Lehkoživoá (eds.) 2024, VI PER: Praha, 601 s.
