Architekt Dedeček napojil na západné krídlo nevýraznej trojpodlažnej stavby so sedlovou strechou (architekt Emil Belluš, projekt 1928, realizácia 1931 – 1932) nápadne plastický objekt archívu, ktorý však pôdorysne ani výškovo nevystupuje z Bellušovho konceptu. Rozdiel je len v stavebnom materiáli a architektonickom spracovaní priečelia. Steny zasunuté do hĺbky sú postavené zo sklobetónu a na ich povrchu je vytvorený železobetónový raster, pokračujúci v rytme okien Bellušovej stavby. Celok prístavby typicky pre architektovu tvorbu púta na seba pozornosť a vytvára gesto, ktoré na strohej architektúre z tridsiatych rokov pôsobí ako šok, ako paródia klasicky chápanej architektúry.
Literatúra:
SZALAY, Peter: Architekt Vladimír Dedeček. Architektúra & Urbanizmus 39, 2005, 3 – 4, s. 127 – 148.