Stavba hydroelektrárne na Váhu predstavovala v medzivojnovom Československu jednu z najvážnejších stavebno-priemyselných úloh. A práve tu po prvýkrát v našom prostredí prizvali k spolupráci na technickom diele aj architekta. Je pravdepodobné, že práve jeho pôsobením je elektráreň zaujímavá aj z architektonického hľadiska. Vyzdvihnúť môžeme konštruktivistické veže oboch hatí, ako aj budovu strojovne a priľahlého distribučného bloku v Ladcoch. Jednoduchá, funkcii zariadenia podriadená architektúra sa vyznačuje, napriek svojmu utilitárnemu určeniu, jedinečnou poetikou technického diela. Kanálová vodná elektráreň má dve Kaplanove turbíny a jej uzavretie trvá asi 4 minúty. Dnes je technickou pamiatkou, pretože patrí medzi najstaršie elektrárne na Váhu.
Literatúra:
Stavba vodného diela k využitiu vodnej sily na rieke Váhu v trati Púchov – Dolné Kočkovce – Ladce – Tunežice. Ed. F. Smrček. Ladce 1936. 56 s. (nestr.)
SMRČEK, F.: Stavba kanálu na Váhu. Praha, SNTL 1958.
AMBROŽ, Václav: Vodné diela na Slovensku. Poznámky o ich architektúre a začlenení do krajiny. Projekt 20, 1978, 1, s. 14 – 17.
HALLON, Ľ.: K začiatkom výstavby vážskej kaskády. Vlastivedný zborník Považia XVI. Osveta Martin, Považské múzeum Žilina 1991, s. 79 – 111.
SZOLGAYOVÁ, Elena: Vodné dielo Ladce - Dolné Kočkovce. Architektúra & urbanizmus 29, 1995, 1 – 2, s. 106 – 109.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s., tu s. 143, 370.
