Obytný dom Marienhof je v slovenskom prostredí ojedinelým príkladom mestského bloku so súvislým parterom, ktorý sa vo vyšších podlažiach mení na čiastočne otvorenú obytnú časť. Ide o charakteristický príklad uplatnenia myšlienok zdravého bývania s dostatkom svetla a vzduchu v prostredí hustej uličnej štruktúry. Autor diela sa pritom inšpiroval architektúrou nemeckého kultúrneho okruhu ale aj nájomným domom Phönix (F. Weinwurm, 1929) na Grösslingovej ulici. Celkové zdržanlivé stvárnenie domu s hladko omietnutými jednoduchými fasádami radí dielo k prejavom novej vecnosti. Zaoblenú časť parteru tvorila séria menších obchodných prevádzok. V jednej z nich mala ateliér známa fotografka a angažovaná príslušníčka slovenskej umeleckej avantgardy Irena Blühová, ktorá po absolvovaní štúdia na Bauhause pôsobila v Bratislave, kde v rokoch 1928 až 1938 úzko spolupracovala so Školou umeleckých remesiel.
Literatúra:
(-k.): Arch. inž. Jos. Nowotný. Salon 10, 1931, 1, s. 24.
Mojžišová, I.: Dve cesty od tvorby k odboju. Grete Schütte-Lihotzky a Irena Blühová. ARS 1989, 1, s. 75 – 83, tu s. 82.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002, 512 s., tu s. 74, 377.
