Vznik Živnostenského domu sprevádzal avantgardný duch doby. Prejavil sa odvážnym urbanistickým aj konštrukčným riešením, dômyselným dispozičným usporiadaním zložitej spleti rozličných druhov prevádzok a ušľachtilo prostou funkcionalistickou formou. S názormi avantgardy na šírenie moderného umenia a vzdelanosti medzi remeselníkmi a prostými pracujúcimi korešpondovala aj séria spoločenských priestorov od divadelnej sály cez knižnicu či biliardovú miestnosť až po kaviareň, jedáleň a reštauráciu.
Rozsiahlu budovu zahŕňajúcu niekoľko remeselníckych dielní, tržnicu remeselných výrobkov, 17 predajní, úradovne živnostenskej záložne, sídlo politickej strany, kultúrno-spoločenské priestory a 76 bytov rozdelil na dva samostatné objemy. Tie premietli do reality zásady novej regulácie územia, ktoré v tom čase schválila mestská regulačná komisia. V jej zmysle sa mala drobná periférna štruktúra postupne meniť na šesťpodlažnú mestskú zástavbu. Medzi dvoma objemami vznikla charakteristicky zaoblená ulica, dodnes nesúca pomenovanie Živnostenská, nad ktorou na úrovni prvého poschodia prechádzala lávka spájajúce oba objemy. Kultúrno-spoločenské priestory tvorili jadro severnejšieho bloku. Priestor divadelnej sály s kapacitou 850 divákov určoval oceľobetónový skelet a trámový strop so svetlíkmi. Prostý interiér zdobilo len šesť moderných nástenných malieb, ktorých autorom bol významný predstaviteľ slovenskej výtvarnej avantgardy Ľudovít Fulla (1902 – 1980). Na divadelnú sálu bezprostredne nadväzovali ostatné spoločenské priestory. Skeletová konštrukcia umožňovala ich vzájomné prepojenie. Budova Živnostenského domu patrila v čase svojho vzniku k najkrajším moderným mestským palácom. Klementa Šilingera katapultoval tento úspech medzi významných reprezentantov domácej architektonickej scény. Svedčí o tom aj nadšené prijatie, ktorého sa jemu i budove dostalo na stránkach brnianskeho časopisu Horizont od vtedy najuznávanejšej osobnosti modernej architektúry na Slovensku, Friedricha Weinwurma.
Budovu v druhej polovici 20. storočia niekoľko krát prestavovali, pričom odstránili viaceré originálne konštrukčné prvky, materiály, farebnosť a interiérové zariadenie, čím vnútorné priestory úplne stratili svoj pôvodný funkcionalistický ráz. Napriek týmto stratám patrí budova Živnostenského domu aj dnes k najpozoruhodnejším dielam funkcionalistickej architektúry na Slovensku.
Literatúra:
ROZŠTLAPIL, Václav: Živnostenský dům v Bratislavě. Horizont, 1931, 29 – 30, s. 114 – 127.
ZBUŠKO, Ferdinand: Divadlo nová scéna v Bratislave. Druhá etapa opráv a modernizácie. Projekt, 1990, 4, s. 29 – 31.
KUSÝ, Martin: Architektúra na Slovensku 1918 – 1945, Bratislava 1971, s. 108.
FOLTYN, Ladislav: Slovenská architektúra a česká avantgarda 1918 – 1939. Bratislava, 1993, s. 85.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002, 512 s., s. 351.
Moravčíková, Henrieta – Dlháňová, Viera: Divadelná architektúra na Slovensku. Divadelný ústav, Bratislava 2011, s. 157 – 163.
