Na výstave Expo '67 v Montreale sa Slovenská koliba realizovala ako samostatný reštauračný objekt neďaleko Laterny Magiky. Jej architektúra symbolizovala domáce spojenie modernej abstrakcie a rustikálnych tradícií. Stavba mala asymetrickú sedlovú strechu so zvislým svetlíkom vo vrchole, odhalené trámy na terase pri vstupe a drevený nábytok modernej štylizácie. Vnútro pozostávalo z troch častí, ktoré reprezentovali tri slovenské regióny a lokality – juh (Grob), stred (Liptov) a sever (Ždiar). Gróbsky interiér dopĺňa kachľová pec (od I. Bizmayera), ždiarsky otvorené ohnisko. Nástenný koberec v gróbskom interiéri vytvorila M. Rudavská, drevené osvetľovacie telesá sú dielom V. Holubára. Reštauračná časť mala spolu kapacitu 100 miest. Úprava interiéru nadväzovala na konštrukčné riešenie celej stavby. Vyvážené architektonické riešenie bolo doplnené kvalitnými výtvarnými dielami – od kachľovej pece až po keramiku, sklo a príbory (autormi sú D. Rosůlková, Z. Lindavský, J. Taraba, J. Čalovka, autorom grafických doplnkov je Č. Pechr). Kolibu – ako vynikajúceho reprezentanta charakteristického architektonického typu svojho obdobia, ktorý sa veľakrát (často s oveľa menšou invenciou) stvárňoval – preniesli po ukončení kanadskej výstavy v pozmenenej podobe na bratislavskú Kolibu, kde funguje dodnes. Pôvodný objekt so svojimi výnimočnými hodnotami však fakticky zanikol pri prestavbe v rokoch 2005 – 2006.
Literatúra:
Slovenská koliba. Projekt 9, 1967, 7, s. 167 – 168.
TALAŠ, Stanislav: Osobné spomienky na prof. Vojtecha Vilhana. In: Vojtech Vilhan – idea, objekt, priestor. (Katalóg výstavy.) Bratislava, VŠVU 1995. s. 41 – 47.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s., tu s. 430.
