Rozsiahly závod Merina vznikol z pôvodnej fabriky rodiny priemyselníkov Tiberghienovcov z Francúzska. Továreň stavali od roku 1906 a rozširovali prakticky po celé 20. storočie podľa aktuálnych technologických požiadaviek na modernizáciu výroby. Prvé objekty (tkáčovňa, farbiareň, práčovňa a úpravňa) boli budované ako jednopodlažné haly s pílovými strechami a pásovými svetlíkmi s liatinovým konštrukčným systémom. Ich projekt pravdepodobne vznikol v zahraničí, nakoľko niesli podobné architektonické stvárnenie ako zahraničné továrne firmy Tiberghienovcov. Výrazná stavba z tohto obdobia je štvoretážová pradiareň (1909 - 1910, realizácia Diter a Bleuer), ktorá pozostáva z liatinového skeletu s tehlovými stenami a zo železobetónových stropov, tak aby bola splnená požiadavka nehorľavosti nosnej konštrukcie. Už v dvadsiatych rokoch sa začalo s dostavbou a prestavbou areálu projektovanou dvojicou Kolmóš a Braun z Bratislavy. Najvýraznejšie objekty druhej etapy boli stavby energobloku - v roku 1922 vznikla prestavbou nová strojovňa (turbogenerátorovňa) s historizujúcou fasádou s emblémom firmy s písmenami TF a nová strojovňa z roku 1931, navrhnutá v čisto funkcionalistickom štýle od architekta Františka Bednárika. Strojovne v továrňach boli vždy riešené ako monumentálne stavby, čo sa tu v plnej miere prejavilo aj tu. Z tretej etapy výstavby vyniká objekt vodárne zo šesťdesiatych rokov 20. storočia, ktorý nesie znaky funkcionalizmu s výrazným prvkom nádrže na treťom nadzemnom podľaží. Jediný pôvodný tkáčsky stav z továrne je dnes umiestnený v Slovenskom technickom múzeu v Košiciach. Areál bol postupne adaptovaný na rôzne funkcie. Napriek tomu, že Pamiatkový úrad rozhodol o vyhlásení niekoľkých objektov areálu za národnú kultúrnu pamiatku, v odvolacom konaní Ministerstvo kultúry v júli 2021 potvrdilo vyhlásenie iba v prípade turbogenerátorovne.
Literatúra:
