V Snine, ako v jednom z mála menších miest, vybudovali v období socializmu až dva domy kultúry. Oba pritom reagovali na nárast počtu obyvateľov a súviseli s výstavbou sídlisk. Prvý postavili ako centrum sídliska pre ubytovanie zamestnancov strojárskej továrne Vihorlat a bol symbolom projektu socialistickej industrializácie východného Slovenska. Výstavba druhého kultúrneho domu súvisela s budovaním sídlisk, ktoré mali poskytnúť ubytovanie ľuďom vysťahovaným z obcí zaplavených priehradou Starina realizovanou v osemdesiatych rokoch 20. storočia.
Architektom tohto kultúrneho centra bol skúsený bratislavský architekt Karol Paluš, autor najväčšieho socialistickorealistického sídliska na Miletičovej ulici v Bratislave. Sninský dom kultúry patril k jeho posledným prácam.
Paluš stavbu navrhol ako ústredný prvok centrálneho námestia s mestským úradom a nákupným strediskom. Avšak nie ako dominantu, ale ako najvýraznejší sceľujúci objekt pešej zóny moderne rozvoľnenej zástavby centra mesta. Dom kultúry nadväzuje na solitér mestského úradu a vytvára otvorený parter so službami a pasážou prepájajúcou námestie so susedným sídliskom. Dnes je tento priestor obsadený súkromnými prevádzkami, ale stále v ňom sídlia aj kultúrno-vzdelávacie zariadenia, ako ľudová škola umenia a klub dôchodcov. Hlavná kultúrno-spoločenská prevádzka s dvoma sálami a priestranným foyerom je na prvom poschodí. Dlhé, do námestia obrátené priečelie je členené rozmernými betónovými plochami s pestrofarebnou abstraktnou maľbou. Urbanistická figúra domu kultúry aj koncepcia parteru dokumentujú prienik postmoderny do slovenského architektonického prostredia.
Literatúra:
SVETLÍK, Ján: Akad. arch. Karol Paluš (27. 5. 1925) jubiloval, Projekt XXXIII, 1991, č. 3, s. 55
MORAVČÍKOVÁ, Henrieta - SZALAY, Peter. Domy kultúry na Slovensku: Vzostup a pád jedného typologického druhu. In Osvěta, kultura, zábava: kultúrní domy v Československu,Michaela Janečková, Irena Lehkoživoá (eds.) 2024, VI PER: Praha, 601 s.
