Výstavbe budovy predchádzal dlhý schvaľovací proces, v ktorom regulačná komisia komentovala celkový objem budovy, sklon strechy, výšku hrebeňa aj materiál krytiny. Na prízemí navrhli architekti pasáž s obchodnými priestormi. Bola tu expozitúra banky, predajňa Wiener Werkstätte aj lahôdky, ktoré sa zachovali takmer až do konca 20. storočia. V suteréne sa nachádzal bankový trezor, archív, technické zázemie budovy a verejná jedáleň. Mezanín bol vyhradený kanceláriám banky. Na ostatných podlažiach boli byty. Výraz budovy určovali široké francúzske okná s drôteným zábradlím a neónové reklamy v parteri. Po reforme slovenského bankového sektoru v roku 1941 prešla budova do vlastníctva Sedliackej banky, neskôr bola majetkom mesta. V roku 1993 prestavali parter, ktorý od tej doby niekoľko razy zmenil svoju podobu. Ostatné časti budovy sa zachovali takmer v pôvodnom stave.
Literatúra:
Fridrich Weinwurm - architekt Novej doby. Šlachta,Ed. Š. Šlachta. Bratislava, SAS 1993, (nestr.) s. 59. Š. - Dorotjaková, I.: Sprievodca po architektúre Bratislavy 1918 - 1950. s.19.
Dulla, Matúš – Moravčíková, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002, 512 s., tu s. 393.
