Továreň Kablo, respektíve bratislavskú pobočku tejto pôvodne viedenskej firmy založenej koncom 19. storočia bratmi Bondyovcami, situovali na Továrenskej ulici. Viedenská továreň mala spočiatku pomerne malú produktivitu a zameriavala sa na výrobu izolovaných drôtov a tlačidlových šnúr. V Bratislave od roku 1894 vyrábal Otto Bondy struny do hodín. Jeho meno niesla aj bratislavská filiálka. Názov, ktorý sa napokon ustálil, teda Účastinná spoločnosť Továreň na káble, vznikol až o rok neskôr v Budapešti, kde vznikla ďalšia pobočka továrne Bondyovcov. Bratislavská továreň produkovala voskované drôty, neskôr izolované gumou. Postupne sa zameriavala aj na rôzne výrobky z kaučuku. Továreň mala spočiatku sotva 30 robotníkov a jeden parný stroj poháňajúci valce na spracovanie kaučukovej zmesi.
Továrni sa na prahu 20. storočia nedarilo, a tak sa jej riaditeľom stal Ottov synovec Egon Bondy. V priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov začala továreň pod Egonovým vedením prosperovať a jej areál sa rozšíril. V roku 1905 mal osem výrobných hál a administratívnu budovu. Areál dosiahol rozlohu 15 000 m2. Úspech továrne súvisel nielen so zmenou v jej vedení, ale aj s narastajúcim dopytom po telefónoch a telegrafoch.
V rokoch 1910 – 1912 postavili na Košickej ulici pobočku Kablovky – závod Gumon. Hoci v medzivojnovom období sa čiastočne výroba premiestnila do Kolína v Čechách, bratislavskej továrni sa neprestalo dariť. Navyše, v roku 1937 pribudla v areáli továrne moderná administratívna budova postavená podľa plánov Friedricha Weinwurma (vtedy už Továrenská ulica niesla meno niekdajšieho riaditeľa továrne Egona Bondyho, zosnulého v roku 1934). Dozor na stavbe administratívy vykonával Antonín Bartoš. V roku 1947 budovu nadstavali o tretie poschodie – nadstavbu realizovala firma Ľudovíta Ollárka.
Kablo sa po vojne dostalo pod štátnu správu, znárodnili ho a vytvorili národný podnik Kablo – Gumon. Aj keď v povojnovom období sa areál továrne rozširoval o ďalšie budovy – vznikol tu Výskumný ústav káblov a izolantov – VÚKI (založili ho v roku 1950 na mieste troch menších odkúpených tovární), stavebná substancia areálu sa už výrazne nemenila. V roku 1953 k VÚKI pristavali skladisko pre horľaviny a v roku 1957 poloprevádzkovú halu. Továreň pozostávala prevažne z murovaných výrobných objektov s tabuľkovými oknami, s tehlovými prvkami (lizénami), rytmicky členiacimi fasády a so sedlovými strechami s nadsvetlíkmi, nesenými vo vnútri liatinovými stĺpmi. Neskoršie stavby areálu mali už moderné železobetónové konštrukcie. Typickým obrazom továrne, známym aj z dobových fotografií, bol pohľad na haly so šedovými strechami lemujúce Továrenskú (v medzivojnovom období Bondyho) ulicu. Centrálnym objektom areálu bola kotolňa s komínom z roku 1917, ktorú spolu s ostatným areálom zbúrali v roku 2007 napriek tomu, že Kablovka bola v procese vyhlasovania za pamiatku. Dnes na mieste továrne stojí administratívny komplex Twin City.
Literatúra:
SCHWARZOVÁ, Anna (zost.): Technické pamiatky Bratislavy. Zborník Mestskej správy pamiatkovej ochrany a starostlivosti a ochrany prírody Bratislava. Bratislava, MSPSOP 1985, s. 22 – 27.
OBUCHOVÁ, Viera: Priemyselná Bratislava. Bratislava, Marenčin PT 2009, s. 209 – 218.
