Detský domov diagnostický v Bratislave navrhla Milica Marcinková v rovnakom období, keď v Amsterdame stavali slávny sirotinec Alda van Eycka. Aj ona pracovala s koncepciou nehierarchizovaného prostredia, aby pre deti od troch do štrnásť rokov, ktoré boli na niekoľko mesiacov izolované od rodiny a vonkajšieho sveta, vytvorila čo najvľúdnejšie prostredie. Detský domov tvorí niekoľko samostatných hmôt zoskupených okolo vnútorného átria. Toto usporiadanie, mierka aj materiálové riešenie budov navodzuje civilný dojem a pri zachovaní potreby kontroly súčasne poskytuje dostatočnú mieru intimity. Ide o jeden z najlepších príkladov sociálneho zariadenia pre mládež, ktoré slúžilo ako inšpirácia pri podobných realizáciách na Slovensku.
Literatúra:
MORAVČIKOVÁ, Henrieta: Neviditeľné architektky. Architektúra & urbanizmus, 2015, 1 - 2, s. 82 - 103.
KOVÁČ, Martin: Kultúrne prostredie nie je prepych. Projekt 224, 1989, 2, s. 37 - 42